Bola som na kurze varenia v hlavnom meste

A bolo dobre. Nielen pre množstvo nových poznatkov o náhradách bielej múky v kuchyni a názorných ukážkach čo ako a s čím kombinovať, ale aj kvôli ženám, ktoré som mala tú česť tu spoznať osobne. Sú to aj moje súpútničky na Vareche, skvelé kuchárky a pekárky, teda aspoň väčšina z nich, čo tam boli. Neznáme dámy boli vylosované, tie aktívne na kulinárskom portále nie sú, ale všetky prítomné boli veľmi milé a priateľské, vrátane adminky Janky a fotografky Stanky.

Varecháčky zvučných mien tu boli za odmenu za účasť v mesačnej súťaži posielania receptov Varíme s Varechou
Naša lektorka Silvia Horecká je fakt kapacita vo svojom obore, to musím uznať. Predstavovali nám ju ako chodiacu encyklopédiu, čo teda nemá ďaleko od pravdy. Každé jej slovo som si žiaľ nezapamätala, ale hlavné veci snáď hej, beriem si ponaučenie pre ďalšie moje pôsobenie v kuchyni.
Jej blog "Terapia jedlom" čítam jedným dychom a teším sa na nové príspevky.
Som ľahko ovplyvniteľná osoba, hlavne, ak vidím, že predomnou stojí človek, ktorý ovláda nielen teóriu, ale aj prax s cieľom zmeniť stravovacie zvyky vedúce do záhuby.
Silvia nie je usmievavá a nezískala si ma milým nadšením pre pečenie, ale svojou vážnosťou a ráznym postojom.
V dvoch skupinkách sme potom s malými odlišnosťami pripravovali zemiakovo-batátové gnocchi s pestom z medvedieho cesnaku a bazalky, koláč z gaštanovej múky a citrónovo-zázvorové koláčiky. Variť v cudzej kuchyni je nezvyk, ale spoločnými silami sme prácu zvládli, myslím, na jednotku:-)
Gnocchi boli vynikajúce, takisto zázvorové koláčiky, gaštanový bol pre mňa dosť tuhý by som povedala.

S chuťou sme sa najedli, podebatili, oddýchli si trošku

Čas ale veľmi pokročil, tak sme sa už len narýchlo rozlúčili a každý si šiel svojou cestou, vonku bol silný lejak, dobre, že sme boli v Poluse, pobehala som pár obchodov, kým som našla asi posledný dáždnik (ktorý sa mi náhodou hodil k bodkavej blúzke).

 Po kurze som mala ešte dve milé a dlho očakávané stretnutia, čo sa zliali na čas do jedného spoločného. Príjemnú konverzáciu pri kávičke vystriedala rýchla pochôdzka starým mestom a na Palisádach sme stihli v rámci Dňa otvorených parkov navštíviť vilu ruskej ambasády.

Smerom ku Kochovej záhrade sme videli ešte pár krásnych budov, vlastne na okolí je všetko krásne, pokojné a dôstojné.

Do Kochovej záhrady som sa už nedostala, šlo sa v skupinkách a ďalší vstup za 40 minút bol v už nedohľadne. Ostali mi aspoň pekné spomienky na tento deň a hlavne na skvelých ľudí v ňom.

Jasné, že po príchode domov som si šla zháňať všelijaké moderné druhy múk. Nieže by som bola v tomto smere úplne zaostalá, ale ten chtíč reformácie po takomto dôležitom kurze naozaj nedal pokoja.
Ovocný koláč, ktorý som potom piekla, sa niesol v znamení náhrady bielej múky a cukru niečím lepším, čo nám dá viac, ako len prázdne kalórie a rapídne zvýšenú glykémiu. Chcela som niečo podobné, ako tu už na blogu mám pod názvom Slivkáč s tvarohom.
Zmiešala som vysokosacharidovú múku (tu ryžovú), s vysokobielkovinovou (tu pohánkovou) a vysokotukovou (tu makovou), pridala som ešte aj trocha celozrnnej špaldovej.

Miesto oleja som dala kravské maslo a miesto čerstvého droždia bezfosfátový kypriaci prášok. Miesto mlieka zasa fermentovaný mliečny výrobok, acidofilné mlieko. Cukor som dala z kokosových kvetov. V tom ešte nemám úplne jasno, čo bude doménou v sladení pri pečení, lebo ten kokosový je tmavý a má dosť výraznú chuť. Ešteže vajcia sú v pohode:-)

Ovocie (jahody a rebarboru) som zaliala tvarohovou plnkou a piekla 50 minút na 170°C.
Ktovie, či by som týmto koláčom u Silvii uspela? Hádam áno. Ale o niečo ťažšie to bude doma, kde sme si predsa zvykli najviac na tú bielu múku aj s cukrom...